Farebná revolúcia je pomaly minulosťou
PATRICK ARMSTRONG – 23. 10. 2021: Pravdepodobne prvá „farebná revolúcia“, ktorú zosnovali USA, bol štátny prevrat v Havajskom kráľovstve v roku 1893. Havajské ostrovy sa začiatkom 19. storočia zjednotili a medzinárodne mali status nezávislého štátu, ale domorodých Polynézanov postupne počtom prevyšovali cudzinci. Títo získali podstatnú časť pôdy a pestovali na nej cukrovú trstinu. Cukor sa predával hlavne na trhu v USA. No keď si tamojší domáci producenti cukru vymohli od Washingtonu zavedenie cla, výrobcovia na Havaji sa cítili ohrození. Zorganizovali prevrat, ktorým zvrhli Havajskú kráľovnú, vyhlásili sa za republiku a o niekoľko rokov neskôr sa Havaj stal teritóriom USA. Tým sa trh USA stal pre nich domácim trhom. V celkovom hodnotení týchto udalostí sa však pravé príčiny zahmlievali. Tento prevrat, podobne ako neskoršie „farebné revolúcie“, mal podľa médií oveľa vznešenejšie pohnútky, než obyčajnú ziskuchtivosť.
Ako typicky prebieha „farebná revolúcia“
V prvom kroku tlač „odhalila“ všeobecné ohrozenie, „hrozbu verejnej bezpečnosti, riziko straty životov a majetku“. Potom vznikol výbor verejnej bezpečnosti a prebehol inscenovaný masový míting. Zhodou okolností práve v prístave kotvila americká vojnová loď a vylodila vojsko „na zaistenie bezpečnosti“ atď. atď. Prítomnosť vojnovej lode nebola náhodná. Prezident USA a minister zahraničných vecí konali v dohode so sprisahancami a diplomatickým zastupiteľstvom USA, a teda boli priamymi účastníkmi udalostí, hoci navonok predstierali neutralitu. Všetko prebehlo veľmi rýchlo a vodcovia prevratu sa prehlásili za novú dočasnú vládu. Všetky udalosti niesli pečať zjavnej inscenácie. V krajine nebol žiadny neporiadok a „výbor verejnej bezpečnosti“ sa skladal z cukrových barónov a ich prisluhovačov. Ale prevrat sa stal historicky významnou udalosťou, pretože šlo o prvý hrubý pokus o niečo, čo sa rokmi rozvíjalo do dokonalosti.
Správa Kongresu z roku 1894 uviedla, že všetky udalosti prebehli v dokonalom poriadku, ale o storočie neskôr Kongres vydal „ospravedlňujúcu rezolúciu“ za tento prevrat. Kto by po tomto akte mohol povedať, že medzinárodné právo založené na zmluvách neexistuje? Vari sa Putin alebo Ťi niekedy ospravedlnili za niečo, za čo v minulosti nemali potrebu sa ospravedlňovať?
Majdan na Ukrajine
Zatiaľ posledná „farebná revolúcia“ prebehla na Ukrajine v rokoch 2013 – 2014. Začali to „mimovládne organizácie“ – tie reči o mimovládkach sú klamstvom, ale všetko je dobre zorganizované – tie pripravovali pôdu. Victoria Nulandová, vtedy ako asistentka ministra zahraničných vecí pre záležitosti Európy a Eurázie, priznala výdavok piatich miliárd dolárov na „dosiahnutie bezpečnej, prosperujúcej a demokratickej Ukrajiny“: na takúto chudobnú krajinu ide o enormnú sumu. (Tu si môžeme všimnúť, čo sa za 120 rokov od Havajskej „farebnej revolúcie“ zmenilo: 1) používa sa sladšia rétorika 2) stojí to viac.)
Nulandová pri Ukrajinskej „farebnej revolúcii“ poslúžila ako John Stevens, vyslalo ju ministerstvo zahraničia USA, aby sa postarala o peniaze, na mieste rozhodovala a usmerňovala dianie. A ako sa ukázalo aj v zachytenom telefonáte, aj na to, aby zabránila nevhodnej intervencii – „fuck the EU“.) Odporúčam, aby ste venovali čas a vypočuli si Nulandovú, čo priamo na mieste povedala, aby ste si mohli urobiť predstavu, ako veľmi zosladli tie rečičky okolo „farebných revolúcií“ – demokracia, ľudské práva, sloboda, reformy, Európa. V karaváne „západných hodnôt“ je vždy aj náklad chamtivosti a mocichtivosti. Na súčasnej Ukrajine nie je ani stopy po týchto deklarovaných hodnotách. Ale pri „farebných revolúciách“ o záujmy Ukrajincov (Havajcov) nikdy nešlo: cukroví baróni chceli voľný vstup na trh USA, Washington chcel tlačiť na Rusko a námorníctvo USA chcelo základňu na Kryme.
„Farebná revolúcia“ ako nástroj končí
Ale zdá sa, že „farebné revolúcie“ už majú svoje dni spočítané. Ich mechanika je už známa a aj sa stretávajú s odporom. Napríklad, všimnite si jeden moment v tomto videu pri proteste v Sevastopole, keď komentátor, ktorý vedel o čo ide, lebo to už predtým videl na Majdane, poukázal na dôsledne rozmiestnených ľudí v červenom, aby sa navzájom mohli ľahko spoznať, ktorí usmerňovali údajne spontánny a prirodzený protest. Organizátori sa pokúšali urobiť z problému Krymských Tatárov príčinu násilností. (Mimochodom, som zvedavý, koľko konzumentov západných „spravodajských“ médií považuje Tatárov za autochtónnych?) Tento dokument si pamätám veľmi dobre, lebo to bolo po prvý raz, čo ľudia na tej strane, na ktorú smerovala „farebná revolúcia“, konali voči organizátorom protestov proaktívne. Vždy predtým len reagovali, vždy chybne a neskoro. Ale bolo to aj vďaka tomu, že mnohí z bezpečnostných zložiek boli predtým na Majdane a videli, ako sa organizuje „spontánnosť“.
Vládne orgány a ich bezpečnostné služby sa stávajú proaktívnymi a využívajú sociálne média. Dobrým príkladom bolo vyhotovenie záznamu stretnutia organizátorov protestov v Hong Kongu s významným človekom z ambasády USA. A máme tu aj záznam jedného zo spolupracovníkov Navaľného, ako žiada peniaze od pracovníka Britskej ambasády. Doslova hovorí, že to „nie je vôbec vysoká suma pre ľudí, ktorí majú v hre už miliardy“.
Protagonisti sú len spotrebné nástroje
Niekedy je to len otázkou šťastia a nie výsledkom plánovania bezpečnostných služieb nádejnej obete. Civilné lietadlo dostane (fejkovú) výstrahu pred bombou na palube, podľa pravidiel núdzovo pristane, jeden z cestujúcich je angažovaný vo „farebnej revolúcii“, zatknú ho a on spieva. Príbeh Protaseviča ešte stále sprevádzajú záhady, ale západnej verzii sa určite nedá veriť.
A keď je po všetkom a nepodarilo sa to, Washington spravidla svoje nástroje odmietne. Kde je dnes Jučšenko? Kedysi bol miláčikom z „oranžovej revolúcie“ v Kyjeve a dnes je to nikto. Saakašvili, ktorého použili opakovane na Ukrajine a znovu zlyhal, je dnes uväznený v Tbilisi. Nikto sa kvôli nemu nevzrušuje. Áñez je vo väzbe, Protasevič v zabudnutí. V Rusku sa už objavili aj vytratili mnohí prozápadní spasitelia – v minulosti to boli Berezovskij, Chodorkovskij a Pussy Riot. Dnes je to Navaľnyj, ale aj on už má svoj dátum exspirácie pravdepodobne za sebou. Sú to len rekvizity v divadle „farebnej revolúcie“.
Ako sa dá poraziť „farebná revolúcia“
A povieme si aj o druhom tajomstve, ako sa dá poraziť „farebná revolúcia“ – vydržať! Cár Alexander povedal francúzskemu veľvyslancovi, že nepriatelia Napoleona sa príliš skoro vzdali, on, naopak, by ustúpil až na Kamčatku, ak by to bolo nutné. On však namiesto toho vpochodoval do Paríža. Maduro stále sedí v úrade prezidenta v Caracase, Guaidó ostal ako prosebník. Brusel sa prestal pretvarovať, ale Washington stále zarputilo podvádza. Lukašenko ostal. Peking to prestál v Hong Kongu. Na druhej strane, v Gruzínsku („revolúcia ruží“) sa Ševardnadze zdráhal použiť silu, aj v Kyjeve („oranžová revolúcia“ a Majdan) Janukovič nechcel použiť silu.
Nielen že im to nepomohlo pred útokmi západného propagandistického aparátu, ktorý pokračoval naďalej, ale sa ani nehanbil nazývať tie známe scény v Kyjeve a Hong Kongu „pokojnými“ a nikdy sa nezačudoval, odkiaľ sa zobrali všetky tie oranžové stany). Všetky veci sa naaranžujú tak, aby to vyvolalo násilnú reakciu mocenských orgánov a aby to západné médiá mohli prezentovať ako násilie proti pokojným demonštrantom. Nikdy samozrejme, podľa konštrukcie „ľudských práv“ podľa medzinárodného poriadku, nešlo o niečo podobného ako udalosti, ktoré sa odohrávali v Melbourne, alebo v Paríži, alebo v Londýne. Do istej miery hra na „farebné revolúcie“ spočíva na vyčkávacej taktike a ak si vládcovia udržia na uzde nervy, majú určité výhody.
Kľúčová úloha mimovládnych organizácií
Ale pravdepodobne najúčinnejším preventívnym opatrením je zabrániť, aby „farebná revolúcia“ vôbec začala. A tu je nevyhnutné, aby ste sa zbavili zahraničných „mimovládnych“ organizácií skôr, ako sa udomácnia. Zo strany Západu sa to stretne s veľkou dávkou kritiky, ale cieľ „farebnej revolúcie“ si musí uvedomiť, že jeho obraz v západnej tlači bude vždy negatívny, bez ohľadu na to, čo urobí, povie alebo vyhlási. Ide o propagandu a tá sa predsa neopiera o fakty. Je až smiešne, ako sa to neustále opakuje – západní propagandisti sú príliš leniví a príliš pohŕdajú svojim publikom, aby minulé poplašné správy nepoužívali vždy znovu. Napríklad: pamätáte si, ako ruskí hackeri napadli energetickú sieť vo Vermonte v roku 2016? Tentoraz je to „rozzúrený čínsky prezident Si Ťin-ping“, kto spôsobil výpadok kanadských elektrární.
Niekedy tá nedomyslenosť hraničí s idiotizmom: CNN nám hovorí, že Rusko, Čína a Irán sa pretekajú v hackerských útokoch na volebný systém v USA. Potom pritvrdia a vravia, že Rusko podporuje Trumpa a Čína podporuje Bidena. Takže, ako by dedukoval Sherlock Holmes, CNN určite verí, že o výsledku rozhodol Irán. Cieľ si nikdy nesmie robiť ťažkú hlavu z toho, ako píše Západ – ak už raz ste cieľom, vždy budú písať o vás negatívne. Pozrite sa na súčasný rozruch okolo „narušení Taiwanského vzdušného priestoru“ bez zmienky o tejto udalosti v rovnakom čase. Na faktoch nezáleží: Panama Papers boli o Putinovi, až na to, že tam o ňom nebola žiadna zmienka, takže nutne ich zdrojom bol Putin. Ďalšie – Pandora Papers boli také isté.
Hlavné pravidlá
Niekdajšie úspešné prípady z nedávneho obdobia – dvakrát Ukrajina, raz Gruzínsko – sa začínajú meniť na neúspechy: Hong Kong, Venezuela a Bielorusko. Cieľové krajiny sa naučili, ako sa brániť pred útokmi. Základné pravidlá na porazenie „farebných revolúcií“:
- Prichádzajú zvonku. Preto odstrihnite cudzincov a zbavte sa zahraničných „mimovládnych“ organizácií. Toto je pravdepodobne to najdôležitejšie preventívne opatrenie: bývalo zvykom, napríklad na Ukrajine, že protagonisti „farebnej revolúcie“ nenarážali na žiadne prekážky.
- Spomeňte si na radu cára Alexandra: nevzdávajte sa príliš skoro. Maduro a Lukašenko sú stále na svojich miestach. Nehovoriac o Rusku, Číne a Iráne.
- Nerobte si starosti, že o vás budú písať nepriaznivo, to budú tak, či tak. Západnú propagandu fakty nezaujímajú.
- Vydržte! Tieto veci majú svoj rytmus. Ak ho dokážete prerušiť, len ťažko sa im podarí vrátiť k plneniu plánu.
- Zachovajte si trpezlivosť. Ako sme videli v Hong Kongu, verejné rozhorčenie sa zväčša predstiera a vyprchá.
- Naučte sa techniky, ako to robia, sledujte ich a prijmite protiopatrenia.
- A nakoniec: čas je na vašej strane. Západ je čoraz slabší. Na rozdiel od toho, čomu neokoni hovoria „os revizionizmu“.
Autor – Patrick Armstrong – od roku 1984 pôsobil ako analytik Ministerstva obrany Kanady v oddelení so špecializáciou na ZSSR/Rusko a v rokoch 1993 – 96 ako poradca na Veľvyslanectve Kanady v Moskve.
Od roku 2008 je na dôchodku a publikuje o Rusku a súvisiacich témach.
