František Škvrnda: 80 rokov od začiatku jednej z najkrutejších vojen v dejinách
Na margo úsilia iracionálnej rusofóbie o falzifikáciu priebehu a výsledkov Veľkej vlasteneckej vojny
Pred osemdesiatimi rokmi v ranných hodinách 22. júna 1941 hitlerovské nemecké vojská doplnené spojencami z Fínska, Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Slovenska (zapojenie Slovenskej republiky existujúcej v rokoch 1939 – 1945 do tejto vojny predstavuje jednu z najhanebnejších stránok jej dejín) a Talianska vierolomne napadli ZSSR. O Veľkej vlasteneckej vojne ZSSR bolo napísané už takmer všetko (v roku 1982 boli vydané 12-dielne Dejiny druhej svetovej vojny /История Второй мировой войны 1939—1945/) Historici sa dnes zameriavajú najmä na skúmanie jej detailov. V meniacich sa spoločenských podmienkach nevyhnutným zostáva aj objasňovanie jej aktuálnych i historických súvislostí.
Už v prvej informácii o napadnutí Sovietskeho zväzu v moskovskom rozhlase známy hlásateľ J. Levitan okrem iného povedal (voľne preložené): „Začala sa Veľká vlastenecká vojna proti nemecko-fašistickým agresorom. Naša vec je spravodlivá, nepriateľ bude zničený. Víťazstvo bude naše.“ V ZSSR sa vojna krátko po jej začiatku oficiálne nazvala Veľkou vlasteneckou vojnou (ďalej len VVV) a toto pomenovanie sa používa aj v Ruskej federácii.
Dôvod vracať sa k pripomínaniu skutočného charakteru Veľkej vlasteneckej vojny
Písať o jednej z najkrutejších vojen v dejinách sa niekomu môže zdať nosením dreva do lesa. Musíme sa k nej však vracať, lebo k odpudzujúcim znakom mediálno-politických procesov v neoliberálnej globalizácii patrí aj rozmáhajúce sa úsilie o prepisovanie dejín. V iracionálnej rusofóbii sa najmä na Ukrajine a v pobaltských republikách i v Poľsku stretávame s pokusmi interpretovať túto vojnu v protiklade s historickými faktmi. Sú však nielen mediálno-politické ale, žiaľ, i akademické pramene, ktoré sa snažia „reinterpretovať“ Veľkú vlasteneckú vojnu i úlohu ZSSR v druhej svetovej vojne a zmenšiť či dehonestovať jeho rozhodujúci podiel na porážke hitlerovského Nemecka a jeho spojencov v Európe.
Nechceme sa pliesť do práce historikom, ale považujeme za potrebné z ľudského hľadiska poukázať v širšom historicko-sociologickom kontexte na vojnu, ktorá priniesla nesmierne utrpenie ľudu Sovietskeho zväzu, ale aj iných európskych národov (a hrozila aj vyhubením Slovanov). Deň začiatku vojny – Deň pamäti a smútku – sa pripomína z pochopiteľných dôvodov menej ako jej koniec – Deň víťazstva, ktorý v ZSSR slávil 9. mája a v tento deň dnes aj v RF.
Memento dňa rozpútania vojny proti ZSSR
Začiatok vojny proti ZSSR je tiež veľkým mementom, lebo mu predchádzal rad krokov medzinárodného spoločenstva, vtedy najmä pod britsko-francúzskym vedením v Európe proti Moskve. Skrytým zámerom týchto síl bolo, aby sa zničujúca agresívnosť hitlerovského Nemecka zamerala na Sovietsky zväz. Ako spravidla zištné, ale aj deformované západné myslenie sa aj v tomto prípade mýlilo a táto črta v ňom pretrváva dodnes.
Necháme bokom udalosti do útoku na ZSSR. Poznamenáme však, že po 1. septembri 1939, keď hitlerovské Nemecko zaútočilo na Poľsko a neskôr na štáty v západnej Európe, získalo veľký vojensko-ekonomický potenciál, ktorý využilo vo vojne proti ZSSR.
Vedenie hitlerovského Nemecka schválilo 18. decembra 1940 plán agresie proti ZSSR s kódovým označením Direktíva č. 21 Plán Barbarossa. Spoliehalo sa pritom na náhle prepadnutie a uskutočnenie bleskovej vojny (Blitzkrieg). Cieľom bolo zničiť sovietsky štát, získať jeho nerastné bohatstvá a „germanizovať“ priestor po Ural.
Základné údaje o pomere síl a prostriedkov pri prepadnutí ZSSR
Podľa údajov v treťom vydaní Veľkej sovietskej encyklopédie sa na realizáciu Plánu Barbarossa vyčlenilo (spolu so spojencami) 190 divízií (asi 5,5 milióna vojakov), 3 712 tankov, 4 950 bojových lietadiel, 47 260 diel a mínometov (viac ako kalibru 50 mm) a 193 bojových lodí. Boli sústredené do troch skupín armáda (Sever, Stred a Juh) – od Baltského po Čierne more a armády „Nórsko“ v okupovanom Nórsku a severnom Fínsku.
Na západných hraniciach ZSSR bolo 5 vojenských okruhov, ktoré sa v prvých dňoch vojny reorganizovali na fronty – Severný, Severozápadný, Západný, Juhozápadný a Južný. Nachádzalo sa v nich 170 divízií a 2 brigády (asi 2,9 mil. osôb), 1 540 lietadiel nových typov a značné množstvo starších, 34 695 diel a mínometov (väčších ako kalibru 50 mm), 1 800 ťažkých a stredných tankov (z toho 1 475 nových typov). Námorné sily boli organizované v troch loďstvách – Severnom, Baltskom a Čiernomorskom.
Proti agresorovi sa postavili aj pohraničné vojská, ktoré však mali len ľahkú pechotnú výzbroj. Pozostávali zo 47 pozemných a 6 námorných pohraničných „otrjadov“ (отрядов), 9 samostatných pohraničných veliteľstiev a 11 plukov vojsk NKVD a spolu mali asi 100 tisíc osôb.
Z hľadiska prepočtu síl a prostriedkov, ktorý bol vtedy významným nástrojom hodnotenia možností obrany i útoku agresori prevyšovali sovietske vojská v:
- živej sile (početnosti osôb) asi 1,8 krát,
- v ťažkých a stredných tankoch asi 1,5 krát,
- v bojových lietadlách nových typov asi 3,2 krát,
- delách a mínometoch asi 1,25 krát.
Na niektorých smeroch hlavných úderov bola prevaha agresorov ešte väčšia. Situáciu obrancov vlasti sťažovalo aj to, že technická vybavenosť hitlerovských vojsk bola lepšia ako sovietskych. Okrem toho nemeckí velitelia a vojaci mali bojové skúsenosti a Červená armáda bola vlastne v procese reorganizácie.
Agresori naplno využili moment prekvapenia a tak začiatok vojny bol v znamení hitlerovských úspechov. Napriek mnohým porážkam a ustupovaniu však velitelia a vojaci Červenej armády preukázali obrovské hrdinstvo, ktoré prekvapovalo aj samotných Nemcov.
Na dôvažok, aj keď to je ťažké, si len na chvíľu skúsme predstaviť, aké hrôzy sa diali na sovietskom území nielen pre vojakov, ale najmä pre civilistov – ženy, deti a starcov, voči ktorým sa nacistické hordy – vedení ideou o slovanskej „menejcennosti“ – správali barbarsky. Štát na časti svojho územia prestal fungovať zo dňa na deň a pre mnohých nebol čas ani na zutekanie. Ľudia sa na okupovaných územiach mohli spoliehať len sami na seba. Takmer hneď začali pôsobiť zradcovia a kolaboranti, ktorí im ešte viac sťažovali život.
Len obrovská morálna sila sovietskych ľudí (nielen Rusov, ale aj Bielorusov a Ukrajincov /ktorí dnes na nešťastie zabudli na obete svojich starých otcov, čo sa im môže kruto vypomstiť/ i iných národností) umožnila prežiť ťažké prvé obdobie vojny (do novembra 1942) vo veľmi nepriaznivých podmienkach. Až po začiatku bitky o Moskvu koncom septembra sa začalo ukazovať, že predstava Blitzkriegu sa nesplní. Je známe, že Hitler spupne počítal s tým, že 7. novembra na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie sa uskutoční v Moskve na Červenom námestí nemecká vojenská prehliadka. Nakoniec bitka o Moskvu však znamenala úspech Červenej armády. V lete 1942 však došlo v dôsledku chybných rozhodnutí velenia, ale aj nepriaznivej zhode okolností znovu k niekoľkým porážkam sovietskych vojsk.
Stručne o vývoji bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne a vojnových obetiach ZSSR
Veľká vlastenecká vojna sa člení na tri obdobia. Druhé obdobie bolo od novembra 1942 do decembra 1943, v ktorom došlo k zásadnému zlomu vo vojne a Červená armáda získala strategickú iniciatívu. Tretie obdobie sa začalo v roku 1944 a trvalo do konca Veľkej vlasteneckej vojny. Išlo v ňom o definitívne vyhnanie nepriateľa za hranice predvojnového ZSSR a oslobodenie od časti štátov Európy spod hitlerovskej okupácie. Sovietsko-japonská vojna (august – september1945) bola pokračovaním bojov ZSSR v druhej svetovej vojne, ale nepovažuje sa za súčasť Veľkej vlasteneckej vojny.
Pri charakteristike Veľkej vlasteneckej vojny nemožno zabudnúť na kolosálne obete na životoch a nevyčísliteľné materiálne škody. Ohľadne počtu obetí, ktoré mal ZSSR v tejto vojne, sa vedú stále diskusie a presné čísla sa už nikdy nebudú dať zistiť. Nebudeme komentovať niektoré výroky „expertov“ na Ukrajine, v Poľsku či Pobaltí, ale aj na Slovensku o počtoch obetí, ktoré vyzneli, ako by sa ich autori pomiatli na rozume.
Celkové vojnové straty ZSSR sa v posledných rokoch uvádzajú spravidla v počte 26,6 mil. osôb. V našom prehľade sa oprieme o údaje na stranách 269 – 274 v publikácii Veľká vlastenecká vojna Jubilejný štatistický zborník (Великая отечественная война Юбилейный статистический сборник), ktorý vyšiel pri príležitosti 75. výročia víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne.
Červená armáda mala nevratné straty (zabitých, zomrelých v nemocniciach po zraneniach, nebojových strát, nezvestných a zomrelých v zajatí) takmer 12 miliónov (11 944 100) osôb. Z nich bolo 66,4 % Rusov, 15,89 % Ukrajincov a 2,92 % Bielorusov. Pri oslobodzovaní Československa padlo 139 918 sovietskych vojakov. Viac obetí bolo len pri oslobodzovaní Poľska (600 212). Počet obetí československých občanov počas vojny bol 4 011 osôb.
Straty obyvateľstva predstavovali vyše 13,5 milióna (13 684 692) ľudí. Išlo o osoby zámerne zahubené a ktoré zomreli na nútených prácach v Nemecku či zahynuli v krutých podmienkach okupácie (v dôsledku hladu, infekcií, absencie zdravotníckych služieb a pod.). Zámerne zahubených bolo najmenej 216 tisíc detí. Do Nemecka bolo odvlečených vyše 5,25 mil. (5 269 513) osôb.
Z materiálnych škôd sa uviedlo, že agresori počas vojny celkom alebo čiastočne zničili či spálili 1 710 miest, vyše 70 tisíc dedín a osád. Poškodili viac ako 6 miliónov budov, čím zbavili obydlia asi 25 miliónov osôb. Z prevádzky vyradili 31 850 priemyselných podnikov, medzi nimi asi 60 % závodov, ktoré do vojny tavili oceľ a vyše 60 % baní na uhlie. Zničili 65 000 km železničných tratí a asi 4 100 staníc. Za obeť padlo aj 36 000 miest spojenia.
Ohromné boli straty poľnohospodárstva. Išlo o 7 miliónov koní, 17 miliónov kusov veľkého rohatého dobytku, 20 miliónov ošípaných, 27 miliónov oviec a kôz, ktoré boli zabité, zrekvirované alebo odvlečené do Nemecka.
Okrem toho sa zničilo 40 000 nemocníc a ďalších liečebných zariadení. Systematicky sa pustošila aj vzdelávacia sústava – 84 000 základných, stredných i vysokých škôl a 43 000 verejných knižníc.
Záverom – víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne bolo spojením úsilia vedenia štátu, velenia ozbrojených síl ale aj hrdinstva vojakov a sovietskeho ľudu
Považujeme za potrebné zopakovať, čo sme uviedli už v minulosti, že veľký podiel na porážke nacistického Nemecka mali sovietski vojvodcovia. Ich pôsobenie by však bolo nemysliteľné bez spojenia s činnosťou vedenia štátu a velením ozbrojených síl. A nesmie sa zabúdať ani na veliteľov a vojakov, ktorí znášali nesmierne utrpenie v bojoch a bez ohľadu na to šli za víťazstvom. K víťazstvu prispelo aj partizánske hnutie. Obrovské obete prinieslo, samozrejme, civilné obyvateľstvo, ktoré nesmierne strádalo.
Zvýrazníme aj to, že najdôležitejší bol rozhodujúci svetodejinný podiel ZSSR na porážke nacistického Nemecka – na čo by Západ bez neho nemal potenciál ani schopnosti.
A celkom nakoniec poeticky. Kto si chce uctiť toto nesmierne utrpenie spojené s heroizmom, môže tak symbolicky urobiť aj tým, že zapáli sviečku alebo položí kvet či malú kyticu pri niektorom z mnohých miest, ktoré na Slovensku pripomínajú túto vojnu.
František Škvrnda
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
